reklama

Teraz ide o život

O tom, ako sa žije ťažko ľahko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Priznávam sa všetkými desiatimi. Žijem neautentický život.Nosím to, čo určuje móda. Pozerám filmy, ktoré prídu do kín. Kupujem výrobky,ktoré vidím v reklame. Bavím sa o tom, čo viem, že zaujíma ostatných.Predstieram, že ma ich problémy zaujímajú. Neplačem, aby si nemysleli, že sommäkký. Žijem neautentický život.

Vyjadrujem sa k veciam, o ktorých nič neviem.Používam reč, ktorú neovládam. Cítim pachy, ktoré neviem zaradiť. Vnímam zvuky,ktoré znejú ináč. Počujem vtipy, ktorým nerozumiem. Platím za činy, ktoréurobil niekto iný. Ako to žijem?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práve som vstal a idem učiť.

Nohy, ktoré nesú moje ja, vedia kam majú ísť.

Sedím v studenom aute, točím volantom.

Stojím v zápche, slnko ešte nevyšlo.

Rozmýšľam nad raňajkami, ktoré som si sám pripravil.

Ako veľmi mi nechutili!

Radím päťku, clonou si kryjem oči pred nízkym slnkom.

Parkujem na špinavom parkovisku.

Dávam lekciu angličtiny.

Prijímam podpis za odučenú hodinu.

Prichádzam do školy.

Znovu sedím a prehodnocujem svoj život, zároveň saďalšími myšlienkami presvedčujem, že to, čo som tušil, je pravda.

Bojujem s vlastným ja, s výchovou, ktorú mi dalamoja matka.

Som klonom svojej matky, ktorá je klonom svojho otca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výchova je jeden z prostriedkov, akým sa stávame členmitejto spoločnosti. Naučíme sa byť konformní, neskákať druhým do chodumyšlienok, spolupracovať na vlastnej potupe.

Počujem ďalšie argumenty prečo nebyť samým sebou. Vychádzajúz môjho vnútra, zabíjam ich prvým žmurknutím oka.

Spomínam si ako som včera viedol rozhovor s priateľkou.Tak veľmi som jej chcel povedať, čo všetko jej vyčítam. Mal som nesmiernu chuť,ale všetko by som pokazil. Stačilo by tak málo. Rýchlo by to pochopila. Veďo tom isto vie, vieme o tom obaja už dávno.

Ale prečo by sa mala hnevať, prečo by to malo skončiť? Prečoby ma mala počúvať? Azda nie sme každý nejaký a nemáme svoj život preseba?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo chceme riadiť druhých?

Ale nie je aj moja sebadisciplína prirodzená? Čo keďubližujem nerád?

Dá sa vôbec žiť autenticky? Nestali by sa z nás beštie,spoločnosť plná úchylov, lajdákov a klamárov, závistlivcov, neprajníkov,a egoistov?

Ale prečo ma napadajú iba samé negatívne vlastnostiv spojitosti s autenticitou? Je človek od prírody dobrí, či zlí?

Tieto otázky ma doslova tlačia do kúta. Neviem na neodpovedať a dávam to za vinu samému sebe.

Z prednášky odchádzam znova plný vnútornej sily. Dnesbude dobrý deň, aj keď som tuším vstal ľavou nohou z postele.

Strácam sa behom piatich minút v automatickom prúdevlastných myšlienok. Stojím v autobuse a chce sa mi kričať. Keď sauvedomím, po tisíci krát si sľubujem, že už to vydržím. Najviac ma mrzí, ževiem, že klamem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neautenticky žiť je predsa také ľahké. Jednoducho sa vezieš,nechávaš sa unášať prúdom a nevzpieraš sa. Ako ten Dunaj. Vír v ňomťa núti bojovať, pokúša ťa a čaká len na tvoju silu. V momente keď sazačneš snažiť akoby aj vír zmocnel. Taký je aj život. Neuvedomujúc si jeho putáčlovek koná v súlade s ním. Avšak ak sa obzrieš, uvidíš pohoničas bičom. Možno aj preto sa tak ženieme dopredu. Vlastne je iba hlúposťobzerať sa.

Náš život predsa nie je to, čo bolo, ani čo bude, ale čo je.Tu a teraz.

To si väčšina ľudí neuvedomuje. Naháňajú sa za kariérou,kazia priateľstvá, strácajú trpezlivosť a míňajú čas svojho života naveci, ktoré nemajú zmysel. Nakoniec sa človek nájde ako stojí zoči-vočistarobe, ruky nohy ubolené, myseľ unavená a do smrti ďaleko.

Starých ľudí často počujeme rozprávať o tom, ako rýchloim život ubehol.

Ani sa nenazdali a už sú starí, všetko ich bolí. Kde savzali ich životy?

Ich roky, desiatky rokov prebdených, prežitých. Azda sa slabosústredili?

Život je z veľkej časti zotrvačný, ľudia sa ženú zaistotou, ktorá ich potom svojou prázdnotou vyobjíma ako najlepší priateľ.Stereotyp je najväčším súperom slobodného človeka. Stereotyp, to je druhé menopre pohodlnosť.

Starí ľudia sa už väčšinou neboja smrti. Už si svoje odžili,už zomreli vo svojich mysliach tisíc krát. Je im už známa. Môj starý otec je sosmrťou za dobré. Čaká ju kedykoľvek. Je pripravený, vraj už všetko má za sebou.

Je snáď toto autentické?

Máme horekovať nad vlastnou minulosťou, o ktorej simyslíme, že je nám na obtiaž a tak veľmi sa jej držíme, že nevieme bez nejurobiť ani krok?

Život je predsa tu a teraz. Teraz. Teraz.

Azda už zo samotného slova ´minulosť´ nevyplýva, že ide o dej,ktorý už pominul a už nie je? Zostávajú nám naše spomienky, ale tie náspredsa nesmú zväzovať. Naša minulosť nie je náš údel do budúcnosti. Naša minulosťsa skončila.

Teraz je teraz, a od teraz môžem robiť všetko ináč. Mámsto kíl, odteraz môžem žiť len na zelenine. Fajčím 20 rokov krabičku cigarietdenne, odteraz nemusím ani jednu za rok. Ľudia tak veľmi veria vo svojuminulosť.

Čo tak žiť viac pre prítomnosť?

Mám priateľa, ktorý neplánuje viac ako týždeň dopredu. Vraví,že pred sebou svojimi skutkami kontinuálne tlačíme určitý časový horizont,ktorý nám je prirodzený.

Môžeme sa od tohto horizontu odtrhnúť a žiť ibav prítomnosti?

Nestali by sa z nás iba mátohy, bezcieľne saponevierajúce po svete?

Podľa môjho názoru autenticky žiť sa dá len vo fragmentoch.Keďže žijeme v spoločnosti, ktorá nás nevyhnutne ovplyvňujea nedovoľuje nám ísť proti prúdu, môžeme sa vzoprieť aspoň čiastočne.Z času načas pozbierame ušetrené sily a vymrštíme sa zo zvyku niečímozajstným. Táto nemožnosť neprispôsobiť sa je predsa len narušiteľná, ale lendočasne. Ani nevieme ako a život nás sám vtiahne zase naspäť.

Stojím v autobuse a tento krát som spokojný. Eštesom stále pri vedomí vlastnej slobody. Ale stále som oblečený, veziem sas ostatnými, nekričím, aj keď sa mi práve nechce, ale aj tak by somnemohol, a čakám. Koľko bude trvať kým ma zvyk neautenticky žiť zase premôže?

Rozmýšľam čo by sa muselo stať, aby som v tomto stavevydržal čo najdlhšie.

Pravdepodobne by to bola asi naozaj iba nejaká hraničnásituácia, v ktorej by som konal naozaj „z prvej ruky“, nepremyslenea priamo, tak, ako by som konal keby mi šlo o život.

Ale keby skončila, nenechal by som sa opäť zviesť v pohodlnomprúde zvyku života, prispôsoblivosti a lenivosti?

S najväčšou pravdepodobnosťou áno. Viem to už teraz.

Väčšina vecí v našich životoch zohráva úlohuprostriedku.

Prinášajú nám pôžitok, radosť, úžitok. To všetko sú však ibaveci.

Iba naše telá sú naozaj naše. Sme nimi. Sme telami. Keď vidímtelo, vidím človeka. Nemôže predo mnou stáť a zároveň sa skryť. Nevidímvšak jeho dušu, nevidím jeho myšlienky. Tie mi nie sú prístupné.

Jediná cesta k vnútru tela, k duši, ktorú skrýva,je cit. Jazyk môže vyjadriť čokoľvek, nemusí to však byť jazyk duše. Vyjadrenýcit, jazyk duše, to je láska, priateľstvo, nenávisť. Spoznávame sa cez emócie.

Tie nám dávajú vedieť o povahe vzťahu k iným.

Aj tak sa dá byť autentický.

Stojím pred priateľkou, tou, ktorú som si vybral spomedzimnohých.

Držím jej telo a cítim vzťah. Vnímam jej teplo, počujemjazyk duše.

Je to pre mňa hraničná situácia. Zrazu cítim, ako sa midotýka duše. Reagujem a jej sa to páči. Spontánny úsmev vnímam ako súhlas.

Teraz som autentický. Teraz ide o život.

Juraj Beseda

Juraj Beseda

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Volajú ma rôzne-vexlák, moriak, George, no som len jeden. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu